pondělí 4. prosince 2017

Som tvoj - 13.kapitola



 13. Kapitola

Život bol fantastický. Skorá jar sa pomaly preklenula do skorého leta a jeho šťastnú chvíľu nemohol pokaziť ani blížiaci sa čas posledných skúšok pred štátnicou.

Vlastne sa toho nemohol dočkať. 

Akonáhle bude v ruke držať diplom a jeho občiansky bude, ako inak, upravený s titulom pred menom, zbalí všetky svoje veci a s Nikolasom odídu niekam, kde na nich ľudia nebudú pozerať ako na mimozemšťanov len pre to, že sa držia za ruky, alebo si dajú pusu na tvár.

Nenávidel tie pohľady, keď si s jeho priateľmi vyšli von a ukradomky ich tí zadubení, slovenskí sedliaci sledovali.

Ale vždy mal v sebe dosť drzosti a rád sa s ním pretŕčal. Nech sa iní skrývajú a boja, on si už druhýkrát nenechá zničiť vzťah strachom z názoru spoločnosti.

Hvízdal si akúsi melódiu cestou domov ako z dákej reklamy na antidepresíva, keď mu zazvonil mobil oznamujúc sms-ku.

Prepac laska. Necitim sa dobre. Odlozime to na zajtra.

Neznášal, keď mal Nikolas bolesti alebo mu bolo zle. A dialo sa to stále častejšie. Dvakrát do týždňa zrušil plány a zostal doma alebo prišiel, ale nebol schopný ničoho okrem ležania na gauči.

Nie, že by to Tadeášovi vadilo, rád sa k nemu pritúlil a leňošil. Potreboval s  ním tráviť čas a bolo naozaj úplne jedno akým spôsobom, len  sa mu nepáčila vážnosť situácie a ľahkosť akou ju Nikolas dokázal ignorovať.

V poriadku. Som na ceste domov. Mohol by som prist ja. Mam nieco doniest?

Neobtazuj sa. Mas plany s priatelmi. Vidime sa zajtra. Zabav sa.

Mali s nimi spolu plány. Zvykol si, že sú s Nikolasom každý deň spolu. V podstate spolu bývali a domov chodil iba na pár hodín keď bol Tadeáš v škole alebo v práci a aj to si napísali alebo zavolali.

Vykašlal sa na hlúpe sms-ky a zavolal mu.

„Môžem to zrušiť, pochopia to. Chcem byť s tebou keď ti je zle,“  navrhol, zastavujúc sa uprostred chodníka, pripravený zmeniť  smer.

„Áchhh, čo mi to pomôže, keď tu budeš? Myslíš, že ma prejdú bolesti, len vďaka tvojej peknej tvári? Budeš mi tu na nič. Len čo budem ešte viac rozdráždený z tvojho smutného psieho pohľadu na mňa. Nechoď  mi sem. Bež za priateľmi a nechaj ma trochu dýchať!“

Wau. Ani nevedel čo povedať. Nikolas na neho nikdy nevyštartoval. Nehádali sa, nezvyšovali na seba hlas a určite nemali pocit,  že si dupú na krk a obmedzujú sa.

Chcel mu na to niečo povedať, no nakoniec si uvedomil, že ak mu cez telefón vystrojí hlúpu scénu, len to zhorší.

Nikolas chcel priestor a tak mu ho dopraje. Kašľať sa na to. Žil bez neho úplne v poriadku a spokojne celé dva roky, zvládne deň, dva.
Jeho hruď však bola stiahnutá do bolestnej hrče, a jeho ruky sa chveli. Toto bolo  niečo úplne nové. Čo ak sa ho Nikolas už prejedol a teraz dokonca začína ľutovať, že  sa nevrátil do Rakúska?

Možno urobil chybu, keď bol tak strašne túlivý a dotieravý. Možno to naozaj prehnal s tou neustálou potrebou Nikolasa držať, hladiť, láskať, byť  s ním čo najviac.

Urobil si mentálnu poznámku o správnom správaní chlapa vo vzťahu a prikývol na jeho požiadavku, aj keď ho Nik nemohol vidieť.

„V poriadku. Nemusíš bliakať.  Ozvem sa. Alebo sa ozvy ty. Čokoľvek.  Nebudem ťa už rušiť.“

„Hej, Teddy,  nechcel som aby si bol...“

„Vieš čo, musím končiť. Práve som zazrel Rada a Leu,“ zaklamal bez výčitiek. „Nech sa ti čo najskôr uľaví,“ zaprial úprimne si to želajúc a skôr než stihol Nikolas niečo odpovedať zrušil hovor.

Zvažoval celkové vypnutie, ale to bolo príliš detinské aj na jeho zženštilú stránku, ktorá sa prebrala k životu, čo sa Nikolas vrátil do jeho hlúpeho života.

****

„Kde je môj sladký Niki?“  zvolala Leona miesto pozdravu, keď sa dostal do ich baru.

„Kde by si myslela?“ odpovedal otázkou.

Nemal akosi náladu. 
A aj keď ho zamrzelo, že bol na kamarátku hnusný, nedokázal sa prestať cítiť mrzuto.

Leona sa zamračila a pokrútila hlavou.  Vedela, čo je s ním a nenávidela jeho ľahkovážnosť rovnako ako Tadeáš.
Často končili ich posedenia hádkami v snahe dohovoriť Nikolasovi o nutnosti navštíviť odbrníka.

„Prečo mu niečo nepovieš, Teddy?“

Pretčil oči, otrávený jej naliehaním.
 Čo si myslela, že robí vždy keď má príležitosť?

„Je to dospelý muž, Leo. Nemáš ani potuchy koľkokrát som už povedal, že má zájsť k doktorovi. Jediné, čo som si za starosť vyslúžil je  jeho pocit, že mu nedávam dýchať. Akoby som bol stíhačka. Mám pocit, že všetko, čo v poslednej dobe urobím kapitálne pokazím. Najskôr brat, teraz Nikolas. Možno na ľudí ktorých milujem tlačím až príliš. Čo ak sa zo mňa stane môj otec? Čo ak začnem v mene ich dobra robiť veci, čo im budú naopak ubližovať?“

Striaslo ho pri tom uvedomení. Do teraz na to nepomyslel, ale dávalo to zmysel.

Teodor si odfrkol a dolial mu z ich obľúbenej Becherovky.

„Brácho, to sa báť nemusíš. Ak by si tvoj otec aspoň raz pred tým než niečo vykoná položí túto otázku, nikdy by z neho nebol taký tyran a despota,“ povedal typicky Teodorovským, premúdrelým spôsobom a posunul kalíšky aj ostatným z ich grupy.

Dúfal, že má jeho priateľ pravdu.

„Pri najhoršom si na teba došliapneme.“ Doplnil svoju myšlienku, odkladajúc telefón na dosku stola.

Sám siahol po svojom telefóne s nutkavou potrebou napísať Nikolasovi.

Boli spolu dennodenne už od jesene. Prežili spolu Vianoce, Nový rok a teraz sa pomaly blížil čas letnej dovolenky. Mal pocit akoby mu chýbala časť tela. Ruka alebo noha. Možno oko. Bol nepokojný a nesústredený.

A taktiež bol rozhodne úbožiak, že to tak strašne prežíval. Nepomáhalo vedomie, že je Nikolasovi zle a nechcel ho tam. Že pri ňom nemohol byť, lebo ho muž s ktorým tvoril nerozlučný pár už takmer rok, odstrihol.

Schoval tvár do dlaní a párkrát si nimi zúfalo prešiel po tvári. Zabije ho to.

Ani sa nedokázal prinútiť sústrediť pozornosť na jeho priateľov.

Poslušne do seba hodil ešte pár poliek no nakoniec to vzdal.
Iba čo im kazil náladu a aj tak z neho mali veľké smradlavé nič.

„Mám pre teba dve slová, ty podpapučník: Spamätaj sa! Dobre že si chlap, ak by si bol žena bol by si otravná hysterická pizda. No, tak chcel jeden večer len pre seba bez teba. Nerozišiel sa s tebou! Nájdi svoje stratené gule, skôr než tu začneš pobehovať v ružovom triku a afektovať ako tranzvestita.“ Neodpustil si Teodor za čo si vyslúžil pohlavok od Leony.

„Nevšímaj si ho, Teddy. On ešte nikdy neľúbil tak nevie pochopiť, aké zlé je to pri prvej hádke.“

Prikývol aj keď túžil povedať, že sa nehádali. Ani nezvýšili hlas. Nebola to prvá hádka. Teodor mal pravdu. Bol stíhačkou.

„Pozdrav ho a že ho milujem, ale ak nepôjde k tomu doktorovi uškrtím ho.“ Znova kývol na súhlas aj keď znova, nemal v pláne k nemu ísť, volať mu alebo ho akokoľvek kontaktovať.

Jeho brat bol niekde v kely. Mal podozrenie, že má známosť, takže sa domov nevráti až neskoro v noci a on potreboval reset.

Vypnúť celý svet.

 Nakoľko sa alkoholu z rešpektu a lásky k svojmu bratovi vyhýbal, zostával jediný možný spôsob. A to vypnúť svetlá, zaliezť do postele a spať až do rána. Potom už nebude hlúpe ak Nikovi zavolá. Dá mu celý večer. Toľko mu bude musieť stačiť. Raz spolu začnú žiť a to ho od seba rozhodne nebude môcť vyhnať. Budú bývať v jednom byte, spať v jednej posteli. Nebude mať kam ujsť aby ho nevidel. Čím skôr si to Nik uvedomí a naučí sa to rešpektovať tým skôr budú schopní spolu žiť a nepozabíjať sa aj s jeho bratom.

Ešte nevyliezol z ponožiek, keď sa mu mobil, hodený na posteli, rozozvučal, oznamujúc hovor od jeho brata.

„Hm?“ ozval sa ako správny človek v depresii a hodil sa na posteľ, zakukľujúc sa do prikrývky.
Ako správne rozmaznané chlapčisko.

„Vy už spíte?“

Hej, jasné, ešte ty si kopni! Pomyslel si no nerozvádzal to viac. Dnes nebol jeho dobrý deň.

„Nie, pred piatimi minútami som sa vrátil z baru. Čo sa deje?“
Počul váhavé hmmm než sa Dan zhlboka nadýchol.

„Si na šrot, alebo len pripitý?“ skúšal opatrne vody.

„To je hádam moja vec, nie? Ale ak to potrebuješ vedieť, som okej. Mal som iba tri štamrerlíky z Becherky.“

„Ja... Ako by som to...“

Nemal na to náladu. To Danove koktanie ho vytáčalo do takých medzí až mal naozaj chuť hodiť telefón o stenu a kopať do niečoho z celej sily.

Teodor mal pravdu. Bol odpísaný.

„No tak, Dantony. Na toto nemám energiu.“

„Potrebujem aby si prišiel a vyzdvihol ma. Som na policajnej stanici a...“

„Kde že si to do psej rite? Prečo si na polícii?“ Ale hneď ako vypustil tú hlúpu otázku z úst sa sucho zasmial.

Jasné, chlast. Prečo iné. Ako sa môže tak hlúpo pýtať?

Zrejme dúfal zbytočne. Zrejme to všetko nebolo tak fantastické ako sa na prvý pohľad zdalo.

„Koľko si toho vypil? Len mi povedz, že si nikomu neublížil,“ vzdychol a znova zhlboka nasal vzduch do pľúc. Potreboval relaxačné, upokojujúce nádychy, lebo naozaj hrozilo, že ho rozhodí po celej spálni.

„Nepil som. Je to len hlúpe nedorozumenie a človek, čo to môže potvrdiť nedvíhal telefón, takže tu trčím celý deň, ale už je na ceste a ja som na druhom konci mesta, peňaženku mám vo svojej izbe a nemám sa kurva ako dostať nazad do tvojho poondeného bytu!  Prečo hneď predpokladáš, že som sa ožral a dokonca, že som niekomu ublížil? Ty si hovoríš morálna podpora a brat? Seriem ti na to. Nedotkol som sa chlastu už skoro deväť mesiacov. Ale vidím, že ty nikdy neprestaneš čakať, že zasa niečo poseriem. Nechaj tak. Radšej pôjdem naozaj pešo!“
Zložil mu. Ani nepočkal na Tadeášovú odpoveď.
Mohol byť večer ešte horší?

Vyškrabal sa na nohy, znova na seba hodil pokrčené oblečenie, čo nechal ležať na zemi, lebo naozaj nepociťoval potrebu parádiť sa v noci pre hŕstku vypatlaných polišov a neochotne sa pohol k električke.

V meste bolo asi  päť policajných staníc alebo možno štyri, naozaj si nebol úplne istý. Nikdy nebol tak veľký vlastenec a už vonkoncom kriminálnik, aby sa o  toto zaujímal. Ale Tony spomínal, že je na druhom  konci mesta. Preto začal na internete, ako inak, hľadať adresy všetkých policajných staníc.

Rozosmial sa pri študovaní naskočenej  hlavnej stránky ministerstva vnútra. Len jeho brat ho dokázal svojou debilitou prinútiť  dvakrát v priebehu necelého roka túlať sa po meste a hľadať v ktorej z inštitúcií starajúcej sa o blaho občanov sa nachádza.

Proste paráda.

 Najhoršie bolo, že zasa, tak ako pri jeho autonehode, mal vypité, takže pekne po svojich a mestskou hromadnou dopravou. Ale utešovala ho aspoň skutočnosť, že bol ekologický a ušetril atmosféru o smog z výfukov jeho auta.

Bol, samozrejme, v poslednej možnej. Prečo by mohol byť k nemu vesmír aspoň trošku milostivý a našiel ho po treťom prestupe? Nie. Nechal ho sa promenádovať po celej prekliatej Bratislave. Kto tušil,  že to odporné, špinavé, prachom poprášené mesto sa bude zdať tak obrovské bez auta?

Videl ho stáť pár metrov pred vstupom do budovy. A nebol sám. Bola tam žena. Opierala sa zadkomo modrého, starého Forda escorta  a on jej niečo tíško vysvetľoval, stojac medzi jej rozkročenými nohami, no stále ďaleko na to, aby sa ich nohy skutočne dotýkali alebo zasahoval do jej osobého priestoru.

Až keď sa dostal len na pár krokov spoznal Emu. Čo ho na jednej stránke prekvapilo, ale taktiež vlastne nie.

Tí dvaja tragédi boli ako dva magnety s opačnou polaritou. Vždy sa nevysvetliteľne  ich cesty pretli.

Natiahla sa po Danovej ruke v ktorej držal horiacu cigaretu,  s úplnou suverenitou  si ju vzala a dopriala si hlboký šluk, prižmurujúc sexy spôsobom jedno oko, keď vypustila dym kútikom úst.
Nebola typ ženy o ktorej by si myslel, že fajčí. Možno pre to, že bola zdravotná sestra a ako taká by predsa mala dbať o zdravie a robiť osvetu o tom ako je fajčenie hrozne škodlivé.

Potom sa natiahla na špičky a vtisla mu malú pusu na líce s milým, nežným úsmevom princezny z rozprávky  prezradila jeho narušenie ich chvíľky, pokývaním hlavou k Tadeášovi.

Bral to ako znamenie, pohol sa k nim a prekonal vzdialenosť. Zrazu sa cítiac ako malý harant, čo urobil niečo naozaj zlé a stud ho dobehol.

Sklopil pohľad a kopol do malých kamienkov na asfaltovom parkovisku.

„Ahojte, decká.“

Ema sa na neho usmiala no nestihla mu odpovedať. Dan sa k nej ešte viac pootočil, čím vstúpil do je osobného priestoru a jemu sa otočil chrbtom.

„Si pripravená ma hodiť  k nemu, mám tam kľúče od svojho bytu.“
Trvalo iba nanosekundu kým dokázal Tadeáš spracovať, čo  jeho brat práve pustil do éteru.

Mal svoje kľúče u neho v byte? Veď on predsa býval s ním.

To dievča bolo hlas rozumu lebo sa znova sladúčko usmiala, potľapkala nežne jeho brata po líci a kývla hlavou k zrejme jej autu.

„Vezmeme aj tvojho brata a vy sa porozprávate ako dospelí ľudia a nie ako malé deti. Takéto chovanie sa dá tolerovať u môjho syna, nie u muža po tridsiatke, Dany,“ kárala ho nežne, ako matka svoje dieťa a on si frustrovane odvrkol.

„Nemám s ním viac čo preberať. Bol jedným z  mála ľudí o ktorých som si myslel, že im môžem veriť. Že vo mňa verí a je tu pre mňa. A  pozri, ani ma nenechal mu vysvetliť čo sa stalo a hneď ma obviňoval z toho, že som na sračky a dokonca, že som niekomu v opitosti nechtiac ublížil.“



Naozaj znel ako malé rozmaznané decko. Dokonca špúlil ústa.
Ale dobre. Mal pravdu. Nenechal ho.

„Ospravedlňujem sa. Okej? Pochytil som sa s Nikom a vybil si zúrivosť na tebe. Proste som skratoval. Ale ty mi visíš vysvetlenie. Čo to znamená, že máš kľúče od svojho bytu u mňa? Ja som myslel, že môj byt je stále náš byt.“

„Ten byt nikdy nebol môj ani mikročasticou prachu poletujúcou vo vzduchu.“

„Dany... No tak.“ Znova sa ozvala, štípajúc ho do predlaktia. Za čo si vyslúžila jeho zaškúlenie a jemné capnutie po prstoch.

„Čo keby sme si nasadli, vy sa porozprávali a ja sa konečne môžem vrátiť k svojmu synovi?“ navrhla a obaja museli súhlasiť.

Nemohli to malé chlapča držať od jeho matky.
Obaja vedeli ako milujúca matka dokáže chýbať po iba hodinke alebo dvoch odlúčenia. Hlavne v tak chúlostivom veku.
Tadeáš si veľmi dobre pamätal, že do svojich deviatich, možno desiatich rokov bol na matke doslova závislý.

Nasadli bez ďalších zbytočných rečí a tvrdohlavo mlčali.

„Dobre chalani. Postavili ste ma do  naozaj nepeknej situácie. A ja nemám rada, keď mám okolo seba toľko napätia. Takže, Dan, začni ty, áno? Povedz mu, prečo si si zohnal vlastný byt a čo sa stalo, že si skončil v cele predbežného zadržania,“ ozvala sa znova Ema, stále sústredená na jazdu.

To bol veľmi dobrý plán. Naozaj ho zaujímali obe problémy. No on by k zoznamu otázok pridal  ešte ako je možné, že ich sladká sestrička vie o Danovom byte a čo viac, o dôvode, prečo si ho našiel.

Premýšľal ako veľmi je v tom angažovaná. či s jeho bratom randia a prečo mu o tom nikdy nepovedal.

Dan si otrávene vzdychol ako skutočné decko v predpubertálnom veku a s prekríženými rukami sledoval cestu.

„Nikdy som nevravel, že zostanem na tvojom krku večne. Vedel si to. Chcel som súkromie skoro tak veľmi, ako ste ho vy s Nikolasom potrebovali. A nepovedal som ti to, lebo viem, ako veľmi si chcel, aby som zostal navždy. Tak ma napadlo, že si počastiach prenesiem veci a potom ti to pomaly naservírujem. Aby som ti neublížil. Dokonca som mal aj vymyslený predslov o tom ako budeme stále najlepší priatelia, ako budeme v neustálom kontakte a bla bla. Sračky.  Ale teraz som rád, že mám väčšinu vecí preč. Už s tebou nechcem bývať. Tvoja nedôvera vo mňa ma naozaj serie a ja mám dosť vecí na riešenie. Nepotrebujem k tomu neustále presviedčanie tvojej maličkosti, že sa snažím byť lepším. Nemám na to už síl. Takže áno, odchádzam a už viac nebudem  tvojím problémom. Či sa už zderem do kómy alebo rovno do truhli bude už výhradne moja vec a ty sa o moju skrachovanú osobnosť nemusíš obávať.“
                                             
Ten chlap prišiel o rozum. Dobre. Pokašlal to. Nemal na neho hneď vyletieť s obvinením. Ale ospravedlnil sa. A taktiež nemôže žiadať aby sa nestaral. Boli bratia. Navždy.

„Nechcem aby si si myslel, že v teba neverím. Len... Nenapadlo ma nič rozumnejšie prečo by si zasa skončil na polícií. Nie si krimálnik. Zarábaš, takže určite niesi zlodej. Nie si závislí na ilegálnych látkach. Bolo to jediné logické vysvetlenie.“

„No, mýlil si sa. Skončil som tam, lebo som dohliadal na Eminho syna. A jedna z vychovávateliek si zmyslela, že zavolá políciu, lebo ten týpek, čo zmároval Em a vyhrážal sa jej únosom syna sa po mesiacoch objavil.“

„Stalkoval mňa aj môjho malého. No nie je proste úžasný?“ rozplývala sa šoférka s rožiarenými očami sledujúc Dana v spätnom zrkadle.

„Ohm... Stalking je trestný čin. Vlastne by mohol skončiť vo väzení. Nie som si istý či je tu skutočný dôvod na radosť,“ posmieval sa  so snahou udržať vážny výraz, no sestričke to aj tak nepokazilo náladu.

„Mal o mňa a malého obavy. Nik pre nič tak sladké neurobil. Je mojím hrdinom. Ak by nebol tak zbláznený do prízraku uchmatla by som si ho.“

„Žiadny prízrak nie je!“ odpovedal pohotovo Dantony, čo si vyslúžilo Tadeášove zakývanie obočia, jeho pretočenie očí v tichej odpovedi a Emine netrpezlivé pomrvenie sa na sedačke.

„Tak ma potom môžeš pozvať na rande. Ja zabudnem na tvoje temné obdobie v nemocnici, ty na skutočnosť, že som tiež nebola najslušnejšia a vyskúšame čo to iskrenie medzi nami dá.“

Tadeáš zostal naozaj prekvapený. Nečakal, že to dievča vezme takto útokom.

„Ona sa mi snáď len zdá,“ zašepkal Dantony. Čo Ted len odsúhlasil jemným pokývaním hlavy.

Bola živel. Éterická, sladká, šialená, inteligentná. Nemohol si predstaviť lepšiu babu pre jeho brata.

Drgol do brata lakťom, aby ho reštartoval, lebo zrejme zamrzol, sledujúc nič pred sebou.

„No tak, bro,“ šušlal cez zuby, robiac si zo situácie srandu, „spýtaj sa jej. Zrejme je to šialenec a teraz máme česť s tou veselou sestričkou. Naozaj nechcem, aby sme si potykali s jej alteregom, čo nás rozseká a pohnojí nami svoje pelargónie.“

„Si idiot,“ ohodnotil Dan a sotil do jeho lakťa, ktorým do neho stále špáral.

„Oh, nie som veľmi na záhradkárčenie, ale som naozaj dobrá kuchárka, a rada experimentujem...“ nechala vetu nedopovedanú s tajuplným úsmevom a s beťárstvom v tých jej jantárových očiach.

Hm, mal ju stále radšej a radšej. Nerozumel ako je to možné. Videl ju asi trikrát a úplne si ju zamiloval. Naozaj by bol šťastný, ak by sa stala členom ich rodiny. Ona aj jej synček.

Po chvíľke nepodarenej navigácie dvoch bratov, kedy ju obaja chceli  navigovať inou trasou, zaparkovala pred jeho bytom a vypla motor, usmievajúc sa nad ich chlapeckým dohadovaním
.
„Ok, vy dvaja. Nechám vás. Keď sa rozhodneš dostať hore do bytu, zabzuč.“

Natiahol sa k nej cez sedačky a vtisol jej malú pusu na spánok.

„Ak ťa nepozve von, vezmi to do vlastných rúk. Naozaj ťa chcem na rodinných stretnutiach a nakoľko som tak trochu viac vo vzťahu s mužom nikdy vlastné deti mať nebudem a bolo by fajn mať aspoň synovca, ktorý je z obdobia plienok vonku a ja sa s ním budem môcť len hrať bez nutnosti výmeny plienky a kŕmenia.“

Zasmiala sa, capkajúc ho po ruke, ktorú mal na opierke jej sedačky a jemne prikývla.

Pocítil žďuchnutie od brata, ktorý naznačoval, že má sakra vypadnúť, inak sa nezdrží.

Tadeáš mu vystrel prostredník s obrovským úsmevom a jeho brat mu ho opätoval s ešte väčším.

 Boli v pohode.

„Vidíme sa!“ Zakýval im a pobehol si ku schodisku.

Keď konečne vybehol tých pár schodov nestrácal čas už ničím. Zhodil zo seba veci a zvalil sa do postele. Potreboval sprchu, ale jeho brat bol ešte vonku a nemal by sa ako dostať do bytu. Takže poslušne ležal na posteli na bruchu  a vdychoval Nikolasovu vôňu z vánkuša na ktorom spával.

Bolo zvláštne, že si človek ani neuvedomí, ako si automaticky s partnerom podelí miesta na spanie, poličku v kúpeľni. Život s ním a život bez neho. Že návlečky navoňajú špecifickou vôňou človeka, čo na nich pravidelne odpočíva. Ako obrovská sa zdá zrazu posteľ, bez ďalšieho tela.

Zvonček zazvonil a on sa priomráčený dotackal k dverám. Ani nestrácal čas úplným otvorením. Len uvoľnil jazýček a šuchtal sa späť do svojej izby. Kašle na sprchu. Dnes bude za prasa. Má depky.

„Dúfam, že sa chystáš usporiadať aspoň kolaudačnú párty na ktorú ma pozveš, keď si ma tak vypiekol a rozhodol sa odsťahovať.“
Počul pomalé kroky, ale žiadnu odpoveď.

„Ospravedlnil som sa. Tak už nebuď jeleň, bro.“

Obrátil sa na brata no zostal prekvapený, keď tam videl Nikolasa s vyklenutým obočím a pobaveným výrazom.

„Zasa ste sa vy dvaja pochytili pre úplnú blbosť?“

„Akoby si nás dvoch nepoznal, že?“
Zasmial sa a ten zvuk poslal Tadeášovi mrazenie po chrbte. Miloval ten chrchlavý zvuk.



„Čo tu robíš, Nik?“

„Prišiel som za svojim priateľom. Alebo sa mám radšej otočiť a vypadnúť?“
Ted sa k nemu pohol s malým úsmevom na tvári.

„Nebuď hlupák, Niki. Nepristane ti to.“ Sledoval jeho bledú tvár a modré kruhy pod očami.

Stále mu nebolo dobre a predsa sa dotmolil. Jedna jeho časť bola šťastná, tá sebecká, ktorej tá postel prišla zytočne veľká. No tá časť neho, ktorá Nikolasa naozaj vrúcne milovala, mala chuť kričať a zjapať, čo ho napadlo sa v noci plaholčiť mestom. Mohol skolabovať niekde na chodníku. Mohol spadnúť pod kolesá auta, skončiť na pohotovosti. Mohol...

„Poď, vyzeráš ako hovno. Uložím ťa do postele, urobím čaj na žalúdok a ak budeš chcieť, namasírujem kde len budeš chcieť.“

Nik sa načiahol, objal ho rukami okolo krku a vtisol mu jemný bozk, zaplietajúc prsty do vlasov na krku.

„Chýbala mi tvoja opatera. Ani moja matka sa o mňa nedokáže postarať tak dobre ako ty.“ Znova sa k nemu načiahol a tentokrát mu daroval o niečo precíznejší bozk.

„Len jej to nehovor. Áno? Už tak mi nemôže odpustiť, čo som ti urobil pred rokmi,“ vtipkoval,  ťahajúc svoju druhú časť duše do izby.

„Ver mi, láska, nie je to tebou. Nie na teba je nahnevaná. Je nahnevaná na mňa a na to, čo robím ja tebe,“ šepkal Nikolas nežne.

Nespýtal sa ho, čo mu robí, ostatne na to prišiel sám po pár hodinách spánku.













Žádné komentáře:

Okomentovat