Život bol fantastický. Skorá jar sa pomaly preklenula do
skorého leta a jeho šťastnú chvíľu nemohol pokaziť ani blížiaci sa čas
posledných skúšok pred štátnicou.
Vlastne sa toho nemohol dočkať.
Akonáhle bude v ruke držať diplom a jeho občiansky bude, ako inak, upravený s titulom pred menom, zbalí všetky svoje veci a s Nikolasom odídu niekam, kde na nich ľudia nebudú pozerať ako na mimozemšťanov len pre to, že sa držia za ruky, alebo si dajú pusu na tvár.
Akonáhle bude v ruke držať diplom a jeho občiansky bude, ako inak, upravený s titulom pred menom, zbalí všetky svoje veci a s Nikolasom odídu niekam, kde na nich ľudia nebudú pozerať ako na mimozemšťanov len pre to, že sa držia za ruky, alebo si dajú pusu na tvár.
Nenávidel tie pohľady, keď si s jeho priateľmi vyšli
von a ukradomky ich tí zadubení, slovenskí sedliaci sledovali.
Ale vždy mal v sebe dosť drzosti a rád sa s ním
pretŕčal. Nech sa iní skrývajú a boja, on si už druhýkrát nenechá zničiť
vzťah strachom z názoru spoločnosti.
Hvízdal si akúsi melódiu cestou domov ako z dákej
reklamy na antidepresíva, keď mu zazvonil mobil oznamujúc sms-ku.
Prepac laska. Necitim sa dobre. Odlozime to na zajtra.
Neznášal, keď mal Nikolas bolesti alebo mu bolo zle.
A dialo sa to stále častejšie. Dvakrát do týždňa zrušil plány
a zostal doma alebo prišiel, ale nebol schopný ničoho okrem ležania na
gauči.
Nie, že by to Tadeášovi vadilo, rád sa k nemu pritúlil a
leňošil. Potreboval s ním tráviť čas
a bolo naozaj úplne jedno akým spôsobom, len sa mu nepáčila vážnosť situácie
a ľahkosť akou ju Nikolas dokázal ignorovať.
V poriadku. Som na ceste domov. Mohol by som prist ja. Mam nieco doniest?
Neobtazuj sa. Mas plany s priatelmi. Vidime sa zajtra. Zabav sa.
Mali s nimi spolu plány. Zvykol si, že sú
s Nikolasom každý deň spolu. V podstate spolu bývali a domov
chodil iba na pár hodín keď bol Tadeáš v škole alebo v práci
a aj to si napísali alebo zavolali.
Vykašlal sa na hlúpe sms-ky a zavolal mu.
„Môžem to zrušiť, pochopia to. Chcem byť s tebou keď
ti je zle,“ navrhol, zastavujúc sa
uprostred chodníka, pripravený zmeniť
smer.
„Áchhh, čo mi to pomôže, keď tu budeš? Myslíš, že ma
prejdú bolesti, len vďaka tvojej peknej tvári? Budeš mi tu na nič. Len čo budem
ešte viac rozdráždený z tvojho smutného psieho pohľadu na mňa. Nechoď mi sem. Bež za priateľmi a nechaj ma
trochu dýchať!“
Wau. Ani nevedel čo povedať. Nikolas na neho nikdy
nevyštartoval. Nehádali sa, nezvyšovali na seba hlas a určite nemali
pocit, že si dupú na krk
a obmedzujú sa.
Chcel mu na to niečo povedať, no nakoniec si uvedomil, že
ak mu cez telefón vystrojí hlúpu scénu, len to zhorší.
Nikolas chcel priestor a tak mu ho dopraje. Kašľať
sa na to. Žil bez neho úplne v poriadku a spokojne celé dva roky,
zvládne deň, dva.
Jeho hruď však bola stiahnutá do bolestnej hrče,
a jeho ruky sa chveli. Toto bolo niečo úplne nové. Čo ak sa ho Nikolas už
prejedol a teraz dokonca začína ľutovať, že sa nevrátil do Rakúska?
Možno urobil chybu, keď bol tak strašne túlivý
a dotieravý. Možno to naozaj prehnal s tou neustálou potrebou Nikolasa
držať, hladiť, láskať, byť s ním čo
najviac.
Urobil si mentálnu poznámku o správnom správaní
chlapa vo vzťahu a prikývol na jeho požiadavku, aj keď ho Nik nemohol
vidieť.
„V poriadku. Nemusíš bliakať. Ozvem sa. Alebo sa ozvy ty. Čokoľvek. Nebudem ťa už rušiť.“
„Hej, Teddy,
nechcel som aby si bol...“
„Vieš čo, musím končiť. Práve som zazrel Rada
a Leu,“ zaklamal bez výčitiek. „Nech sa ti čo najskôr uľaví,“ zaprial
úprimne si to želajúc a skôr než stihol Nikolas niečo odpovedať zrušil
hovor.
Zvažoval celkové vypnutie, ale to bolo príliš detinské aj
na jeho zženštilú stránku, ktorá sa prebrala k životu, čo sa Nikolas
vrátil do jeho hlúpeho života.
****
„Kde je môj sladký Niki?“ zvolala Leona miesto pozdravu, keď sa dostal
do ich baru.
„Kde by si myslela?“ odpovedal otázkou.
Nemal akosi náladu.
Nemal akosi náladu.
A aj keď ho zamrzelo, že bol na kamarátku hnusný,
nedokázal sa prestať cítiť mrzuto.
Leona sa zamračila a pokrútila hlavou. Vedela, čo je s ním a nenávidela
jeho ľahkovážnosť rovnako ako Tadeáš.
Často končili ich posedenia hádkami v snahe
dohovoriť Nikolasovi o nutnosti navštíviť odbrníka.
„Prečo mu niečo nepovieš, Teddy?“
Pretčil oči, otrávený jej naliehaním.
Čo si myslela, že
robí vždy keď má príležitosť?
„Je to dospelý muž, Leo. Nemáš ani potuchy koľkokrát som
už povedal, že má zájsť k doktorovi. Jediné, čo som si za starosť vyslúžil
je jeho pocit, že mu nedávam dýchať.
Akoby som bol stíhačka. Mám pocit, že všetko, čo v poslednej dobe urobím
kapitálne pokazím. Najskôr brat, teraz Nikolas. Možno na ľudí ktorých milujem
tlačím až príliš. Čo ak sa zo mňa stane môj otec? Čo ak začnem v mene ich
dobra robiť veci, čo im budú naopak ubližovať?“
Striaslo ho pri tom uvedomení. Do teraz na to nepomyslel,
ale dávalo to zmysel.
Teodor si odfrkol a dolial mu z ich obľúbenej
Becherovky.
„Brácho, to sa báť nemusíš. Ak by si tvoj otec aspoň raz pred
tým než niečo vykoná položí túto otázku, nikdy by z neho nebol taký
tyran a despota,“ povedal typicky Teodorovským, premúdrelým spôsobom a posunul kalíšky aj ostatným z ich
grupy.
Dúfal, že má jeho
priateľ pravdu.
„Pri najhoršom si na
teba došliapneme.“ Doplnil svoju myšlienku, odkladajúc telefón na dosku stola.
Sám siahol po svojom
telefóne s nutkavou potrebou napísať Nikolasovi.
Boli spolu dennodenne už
od jesene. Prežili spolu Vianoce, Nový rok a teraz sa pomaly blížil čas
letnej dovolenky. Mal pocit akoby mu chýbala časť tela. Ruka alebo noha. Možno
oko. Bol nepokojný a nesústredený.
A taktiež bol
rozhodne úbožiak, že to tak strašne prežíval. Nepomáhalo vedomie, že je Nikolasovi
zle a nechcel ho tam. Že pri ňom nemohol byť, lebo ho muž s ktorým
tvoril nerozlučný pár už takmer rok, odstrihol.
Schoval tvár do dlaní
a párkrát si nimi zúfalo prešiel po tvári. Zabije ho to.
Ani sa nedokázal
prinútiť sústrediť pozornosť na jeho priateľov.
Poslušne do seba hodil
ešte pár poliek no nakoniec to vzdal.
Iba čo im kazil náladu
a aj tak z neho mali veľké smradlavé nič.
„Mám pre teba dve slová, ty podpapučník: Spamätaj sa! Dobre že si chlap, ak by si bol žena bol by si
otravná hysterická pizda. No, tak chcel jeden večer len pre seba bez teba.
Nerozišiel sa s tebou! Nájdi svoje stratené gule, skôr než tu začneš
pobehovať v ružovom triku a afektovať ako tranzvestita.“ Neodpustil
si Teodor za čo si vyslúžil pohlavok od Leony.
„Nevšímaj si ho, Teddy.
On ešte nikdy neľúbil tak nevie pochopiť, aké zlé je to pri prvej hádke.“
Prikývol aj keď túžil
povedať, že sa nehádali. Ani nezvýšili hlas. Nebola to prvá hádka. Teodor mal
pravdu. Bol stíhačkou.
„Pozdrav ho a že ho
milujem, ale ak nepôjde k tomu doktorovi uškrtím ho.“ Znova kývol na súhlas
aj keď znova, nemal v pláne k nemu ísť, volať mu alebo ho akokoľvek
kontaktovať.
Jeho brat bol niekde
v kely. Mal podozrenie, že má známosť, takže sa domov nevráti až neskoro
v noci a on potreboval reset.
Vypnúť celý svet.
Nakoľko sa alkoholu z rešpektu a lásky k svojmu bratovi vyhýbal, zostával jediný možný spôsob. A to vypnúť svetlá, zaliezť do postele a spať až do rána. Potom už nebude hlúpe ak Nikovi zavolá. Dá mu celý večer. Toľko mu bude musieť stačiť. Raz spolu začnú žiť a to ho od seba rozhodne nebude môcť vyhnať. Budú bývať v jednom byte, spať v jednej posteli. Nebude mať kam ujsť aby ho nevidel. Čím skôr si to Nik uvedomí a naučí sa to rešpektovať tým skôr budú schopní spolu žiť a nepozabíjať sa aj s jeho bratom.
Nakoľko sa alkoholu z rešpektu a lásky k svojmu bratovi vyhýbal, zostával jediný možný spôsob. A to vypnúť svetlá, zaliezť do postele a spať až do rána. Potom už nebude hlúpe ak Nikovi zavolá. Dá mu celý večer. Toľko mu bude musieť stačiť. Raz spolu začnú žiť a to ho od seba rozhodne nebude môcť vyhnať. Budú bývať v jednom byte, spať v jednej posteli. Nebude mať kam ujsť aby ho nevidel. Čím skôr si to Nik uvedomí a naučí sa to rešpektovať tým skôr budú schopní spolu žiť a nepozabíjať sa aj s jeho bratom.
Ešte nevyliezol z ponožiek, keď sa mu mobil, hodený na posteli, rozozvučal, oznamujúc hovor od jeho brata.
„Hm?“ ozval sa ako
správny človek v depresii a hodil sa na posteľ, zakukľujúc sa do
prikrývky.
Ako správne rozmaznané
chlapčisko.
„Vy už spíte?“
Hej, jasné, ešte ty si
kopni! Pomyslel si no nerozvádzal to viac. Dnes nebol jeho dobrý deň.
„Nie, pred piatimi
minútami som sa vrátil z baru. Čo sa deje?“
Počul váhavé hmmm než sa
Dan zhlboka nadýchol.
„Si na šrot, alebo len
pripitý?“ skúšal opatrne vody.
„To je hádam moja vec, nie?
Ale ak to potrebuješ vedieť, som okej. Mal som iba tri štamrerlíky z Becherky.“
„Ja... Ako by som to...“
Nemal na to náladu. To
Danove koktanie ho vytáčalo do takých medzí až mal naozaj chuť hodiť telefón
o stenu a kopať do niečoho z celej sily.
Teodor mal pravdu. Bol
odpísaný.
„No tak, Dantony. Na
toto nemám energiu.“
„Potrebujem aby si
prišiel a vyzdvihol ma. Som na policajnej stanici a...“
„Kde že si to do
psej rite? Prečo si na polícii?“ Ale hneď ako vypustil tú hlúpu otázku
z úst sa sucho zasmial.
Jasné, chlast.
Prečo iné. Ako sa môže tak hlúpo pýtať?
Zrejme dúfal
zbytočne. Zrejme to všetko nebolo tak fantastické ako sa na prvý pohľad zdalo.
„Koľko si toho
vypil? Len mi povedz, že si nikomu neublížil,“ vzdychol a znova zhlboka
nasal vzduch do pľúc. Potreboval relaxačné, upokojujúce nádychy, lebo naozaj
hrozilo, že ho rozhodí po celej spálni.
„Nepil som. Je to
len hlúpe nedorozumenie a človek, čo to môže potvrdiť nedvíhal
telefón, takže tu trčím celý deň, ale už je na ceste a ja som na druhom
konci mesta, peňaženku mám vo svojej izbe a nemám sa kurva ako dostať
nazad do tvojho poondeného bytu! Prečo
hneď predpokladáš, že som sa ožral a dokonca, že som niekomu ublížil? Ty
si hovoríš morálna podpora a brat? Seriem ti na to. Nedotkol som sa
chlastu už skoro deväť mesiacov. Ale vidím, že ty nikdy neprestaneš čakať, že
zasa niečo poseriem. Nechaj tak. Radšej pôjdem naozaj pešo!“
Zložil mu. Ani
nepočkal na Tadeášovú odpoveď.
Mohol byť večer
ešte horší?
Vyškrabal sa na
nohy, znova na seba hodil pokrčené oblečenie, čo nechal ležať na zemi, lebo
naozaj nepociťoval potrebu parádiť sa v noci pre hŕstku vypatlaných
polišov a neochotne sa pohol k električke.
V meste bolo
asi päť policajných staníc alebo možno
štyri, naozaj si nebol úplne istý. Nikdy nebol tak veľký vlastenec a už
vonkoncom kriminálnik, aby sa o toto
zaujímal. Ale Tony spomínal, že je na druhom
konci mesta. Preto začal na internete, ako inak, hľadať adresy všetkých
policajných staníc.
Rozosmial
sa pri študovaní naskočenej hlavnej
stránky ministerstva vnútra. Len jeho brat ho dokázal svojou debilitou
prinútiť dvakrát v priebehu
necelého roka túlať sa po meste a hľadať v ktorej z inštitúcií
starajúcej sa o blaho občanov sa nachádza.
Proste paráda.
Najhoršie bolo, že zasa, tak ako pri jeho autonehode, mal vypité, takže pekne po svojich a mestskou hromadnou dopravou. Ale utešovala ho aspoň skutočnosť, že bol ekologický a ušetril atmosféru o smog z výfukov jeho auta.
Najhoršie bolo, že zasa, tak ako pri jeho autonehode, mal vypité, takže pekne po svojich a mestskou hromadnou dopravou. Ale utešovala ho aspoň skutočnosť, že bol ekologický a ušetril atmosféru o smog z výfukov jeho auta.
Bol, samozrejme, v poslednej možnej. Prečo by mohol byť k nemu vesmír aspoň trošku
milostivý a našiel ho po treťom prestupe? Nie. Nechal ho sa promenádovať
po celej prekliatej Bratislave. Kto tušil,
že to odporné, špinavé, prachom poprášené mesto sa bude zdať tak
obrovské bez auta?
Videl ho stáť pár
metrov pred vstupom do budovy. A nebol sám. Bola tam žena. Opierala sa zadkomo modrého, starého Forda escorta a on jej niečo tíško vysvetľoval, stojac
medzi jej rozkročenými nohami, no stále ďaleko na to, aby sa ich nohy skutočne
dotýkali alebo zasahoval do jej osobého priestoru.
Až keď sa dostal
len na pár krokov spoznal Emu. Čo ho na jednej stránke prekvapilo, ale taktiež
vlastne nie.
Tí dvaja tragédi boli
ako dva magnety s opačnou polaritou. Vždy sa nevysvetliteľne ich cesty pretli.
Natiahla sa po
Danovej ruke v ktorej držal horiacu cigaretu, s úplnou
suverenitou si ju vzala a dopriala si
hlboký šluk, prižmurujúc sexy spôsobom jedno oko, keď vypustila dym kútikom úst.
Nebola typ ženy
o ktorej by si myslel, že fajčí. Možno pre to, že bola zdravotná sestra
a ako taká by predsa mala dbať o zdravie a robiť osvetu
o tom ako je fajčenie hrozne škodlivé.
Potom sa natiahla
na špičky a vtisla mu malú pusu na líce s milým, nežným úsmevom princezny
z rozprávky prezradila jeho narušenie ich chvíľky, pokývaním hlavou
k Tadeášovi.
Bral to ako
znamenie, pohol sa k nim a prekonal vzdialenosť. Zrazu sa cítiac ako
malý harant, čo urobil niečo naozaj zlé a stud ho dobehol.
Sklopil pohľad
a kopol do malých kamienkov na asfaltovom parkovisku.
„Ahojte, decká.“
Ema sa na neho
usmiala no nestihla mu odpovedať. Dan sa k nej ešte viac pootočil, čím
vstúpil do je osobného priestoru a jemu sa otočil chrbtom.
„Si pripravená ma
hodiť k nemu, mám tam kľúče od svojho
bytu.“
Trvalo iba
nanosekundu kým dokázal Tadeáš spracovať, čo
jeho brat práve pustil do éteru.
Mal svoje kľúče
u neho v byte? Veď on predsa býval s ním.
To dievča bolo hlas
rozumu lebo sa znova sladúčko usmiala, potľapkala nežne jeho brata po líci
a kývla hlavou k zrejme jej autu.
„Vezmeme aj tvojho
brata a vy sa porozprávate ako dospelí ľudia a nie ako malé deti. Takéto
chovanie sa dá tolerovať u môjho syna, nie u muža po tridsiatke,
Dany,“ kárala ho nežne, ako matka svoje dieťa a on si frustrovane odvrkol.
„Nemám s ním
viac čo preberať. Bol jedným z mála ľudí
o ktorých som si myslel, že im môžem veriť. Že vo mňa verí a je tu
pre mňa. A pozri, ani ma nenechal mu
vysvetliť čo sa stalo a hneď ma obviňoval z toho, že som na sračky
a dokonca, že som niekomu v opitosti nechtiac ublížil.“
Naozaj znel ako
malé rozmaznané decko. Dokonca špúlil ústa.
Ale dobre. Mal
pravdu. Nenechal ho.
„Ospravedlňujem sa.
Okej? Pochytil som sa s Nikom a vybil si zúrivosť na tebe. Proste som
skratoval. Ale ty mi visíš vysvetlenie. Čo to znamená, že máš kľúče od svojho
bytu u mňa? Ja som myslel, že môj byt je stále náš byt.“
„Ten byt nikdy
nebol môj ani mikročasticou prachu poletujúcou vo vzduchu.“
„Dany... No tak.“
Znova sa ozvala, štípajúc ho do predlaktia. Za čo si vyslúžila jeho zaškúlenie
a jemné capnutie po prstoch.
„Čo keby sme si
nasadli, vy sa porozprávali a ja sa konečne môžem vrátiť k svojmu
synovi?“ navrhla a obaja museli súhlasiť.
Nemohli to malé
chlapča držať od jeho matky.
Obaja vedeli ako
milujúca matka dokáže chýbať po iba hodinke alebo dvoch odlúčenia. Hlavne v tak
chúlostivom veku.
Tadeáš si veľmi
dobre pamätal, že do svojich deviatich, možno desiatich rokov bol na matke
doslova závislý.
Nasadli bez ďalších
zbytočných rečí a tvrdohlavo mlčali.
„Dobre chalani.
Postavili ste ma do naozaj nepeknej situácie. A ja nemám rada, keď mám okolo
seba toľko napätia. Takže, Dan, začni ty, áno? Povedz mu, prečo si si zohnal
vlastný byt a čo sa stalo, že si skončil v cele predbežného
zadržania,“ ozvala sa znova Ema, stále sústredená na jazdu.
To bol veľmi dobrý
plán. Naozaj ho zaujímali obe problémy. No on by k zoznamu otázok pridal ešte ako je možné, že ich sladká sestrička vie o Danovom byte a čo viac, o dôvode, prečo si ho našiel.
Premýšľal ako veľmi je v tom angažovaná. či s jeho bratom randia a prečo mu o tom nikdy nepovedal.
Premýšľal ako veľmi je v tom angažovaná. či s jeho bratom randia a prečo mu o tom nikdy nepovedal.
Dan si otrávene vzdychol ako skutočné decko
v predpubertálnom veku a s prekríženými rukami sledoval cestu.
„Nikdy som nevravel, že zostanem na tvojom krku večne. Vedel si to. Chcel som súkromie skoro tak veľmi, ako ste ho vy s Nikolasom potrebovali. A nepovedal som ti to, lebo viem, ako veľmi si chcel, aby som zostal
navždy. Tak ma napadlo, že si počastiach prenesiem veci a potom ti to pomaly
naservírujem. Aby som ti neublížil. Dokonca som mal aj vymyslený predslov
o tom ako budeme stále najlepší priatelia, ako budeme v neustálom kontakte
a bla bla. Sračky. Ale teraz som
rád, že mám väčšinu vecí preč. Už s tebou nechcem bývať. Tvoja nedôvera vo
mňa ma naozaj serie a ja mám dosť vecí na riešenie. Nepotrebujem
k tomu neustále presviedčanie tvojej maličkosti, že sa snažím byť lepším. Nemám
na to už síl. Takže áno, odchádzam a už viac nebudem tvojím
problémom. Či sa už zderem do kómy alebo rovno do truhli bude už výhradne moja
vec a ty sa o moju skrachovanú osobnosť nemusíš obávať.“
Ten chlap prišiel o rozum. Dobre. Pokašlal to. Nemal na neho hneď
vyletieť s obvinením. Ale ospravedlnil sa. A taktiež nemôže žiadať aby sa nestaral. Boli bratia. Navždy.
„Nechcem aby si si myslel, že v teba neverím. Len... Nenapadlo ma nič
rozumnejšie prečo by si zasa skončil na polícií. Nie si krimálnik. Zarábaš,
takže určite niesi zlodej. Nie si závislí na ilegálnych látkach. Bolo to jediné logické vysvetlenie.“
„No, mýlil si sa. Skončil som tam, lebo som dohliadal na Eminho syna.
A jedna z vychovávateliek si zmyslela, že zavolá políciu, lebo ten
týpek, čo zmároval Em a vyhrážal sa jej únosom syna sa po mesiacoch
objavil.“
„Stalkoval mňa aj môjho malého. No nie je proste úžasný?“ rozplývala sa
šoférka s rožiarenými očami sledujúc Dana v spätnom zrkadle.
„Ohm... Stalking je trestný čin. Vlastne by mohol skončiť vo väzení. Nie som
si istý či je tu skutočný dôvod na radosť,“ posmieval sa so snahou udržať vážny výraz, no
sestričke to aj tak nepokazilo náladu.
„Mal o mňa a malého obavy. Nik pre nič tak sladké neurobil. Je mojím
hrdinom. Ak by nebol tak zbláznený do prízraku uchmatla by som si ho.“
„Žiadny prízrak nie je!“ odpovedal pohotovo Dantony, čo si vyslúžilo
Tadeášove zakývanie obočia, jeho pretočenie očí v tichej odpovedi
a Emine netrpezlivé pomrvenie sa na sedačke.
„Tak ma potom môžeš pozvať na rande. Ja zabudnem na tvoje temné obdobie
v nemocnici, ty na skutočnosť, že som tiež nebola najslušnejšia
a vyskúšame čo to iskrenie medzi nami dá.“
Tadeáš zostal naozaj prekvapený. Nečakal, že to dievča vezme takto útokom.
„Ona sa mi snáď len zdá,“ zašepkal Dantony. Čo Ted len odsúhlasil jemným
pokývaním hlavy.
Bola živel. Éterická, sladká, šialená, inteligentná. Nemohol si predstaviť
lepšiu babu pre jeho brata.
Drgol do brata lakťom, aby ho reštartoval, lebo zrejme zamrzol, sledujúc nič
pred sebou.
„No tak, bro,“ šušlal cez zuby, robiac si zo situácie srandu, „spýtaj sa
jej. Zrejme je to šialenec a teraz máme česť s tou veselou
sestričkou. Naozaj nechcem, aby sme si potykali s jej alteregom, čo nás
rozseká a pohnojí nami svoje pelargónie.“
„Si idiot,“ ohodnotil Dan a sotil do jeho lakťa, ktorým do neho stále
špáral.
„Oh, nie som veľmi na záhradkárčenie, ale som naozaj dobrá kuchárka,
a rada experimentujem...“ nechala vetu nedopovedanú s tajuplným
úsmevom a s beťárstvom v tých jej jantárových očiach.
Hm, mal ju stále radšej a radšej. Nerozumel ako je to možné. Videl ju
asi trikrát a úplne si ju zamiloval. Naozaj by bol šťastný, ak by sa
stala členom ich rodiny. Ona aj jej synček.
Po chvíľke nepodarenej navigácie dvoch bratov, kedy ju obaja chceli navigovať inou trasou, zaparkovala pred jeho bytom a vypla motor, usmievajúc sa nad ich chlapeckým dohadovaním
.
.
„Ok, vy dvaja. Nechám vás. Keď sa rozhodneš dostať hore do bytu,
zabzuč.“
Natiahol sa k nej cez sedačky a vtisol jej malú pusu na spánok.
„Ak ťa nepozve von, vezmi to do vlastných rúk. Naozaj ťa chcem na rodinných
stretnutiach a nakoľko som tak trochu viac vo vzťahu s mužom nikdy vlastné
deti mať nebudem a bolo by fajn mať aspoň synovca, ktorý je z obdobia
plienok vonku a ja sa s ním budem môcť len hrať bez nutnosti výmeny
plienky a kŕmenia.“
Zasmiala sa, capkajúc ho po ruke, ktorú mal na opierke jej sedačky a jemne
prikývla.
Pocítil žďuchnutie od brata, ktorý naznačoval, že má sakra vypadnúť, inak sa
nezdrží.
Tadeáš mu vystrel prostredník s obrovským úsmevom a jeho brat mu ho
opätoval s ešte väčším.
Boli v pohode.
Boli v pohode.
„Vidíme sa!“ Zakýval im a pobehol si ku schodisku.
Keď konečne vybehol tých pár schodov nestrácal čas už ničím. Zhodil zo seba
veci a zvalil sa do postele. Potreboval sprchu, ale jeho brat bol ešte
vonku a nemal by sa ako dostať do bytu. Takže poslušne ležal na posteli na
bruchu a vdychoval Nikolasovu vôňu
z vánkuša na ktorom spával.
Bolo zvláštne, že si človek ani neuvedomí, ako si automaticky s partnerom
podelí miesta na spanie, poličku v kúpeľni. Život s ním a život bez
neho. Že návlečky navoňajú špecifickou vôňou človeka, čo na nich pravidelne
odpočíva. Ako obrovská sa zdá zrazu posteľ, bez ďalšieho tela.
Zvonček zazvonil a on sa priomráčený dotackal k dverám. Ani
nestrácal čas úplným otvorením. Len uvoľnil jazýček a šuchtal sa späť do
svojej izby. Kašle na sprchu. Dnes bude za prasa. Má depky.
„Dúfam, že sa chystáš usporiadať aspoň kolaudačnú párty na ktorú ma pozveš,
keď si ma tak vypiekol a rozhodol sa odsťahovať.“
Počul pomalé kroky, ale žiadnu odpoveď.
„Ospravedlnil som sa. Tak už nebuď jeleň, bro.“
Obrátil sa na brata no zostal prekvapený, keď tam videl Nikolasa s vyklenutým
obočím a pobaveným výrazom.
„Zasa ste sa vy dvaja pochytili pre úplnú blbosť?“
„Akoby si nás dvoch nepoznal, že?“
Zasmial sa a ten zvuk poslal Tadeášovi mrazenie po chrbte. Miloval ten
chrchlavý zvuk.
„Čo tu robíš, Nik?“
„Prišiel som za svojim priateľom. Alebo sa mám radšej otočiť a vypadnúť?“
Ted sa k nemu pohol s malým úsmevom na tvári.
„Nebuď hlupák, Niki. Nepristane ti to.“ Sledoval jeho bledú tvár a modré
kruhy pod očami.
Stále mu nebolo dobre a predsa sa dotmolil. Jedna jeho časť bola
šťastná, tá sebecká, ktorej tá postel prišla zytočne veľká. No tá časť neho, ktorá Nikolasa naozaj vrúcne milovala, mala chuť kričať a zjapať, čo ho napadlo
sa v noci plaholčiť mestom. Mohol skolabovať niekde na chodníku. Mohol
spadnúť pod kolesá auta, skončiť na pohotovosti. Mohol...
„Poď, vyzeráš ako hovno. Uložím ťa do postele, urobím čaj na žalúdok a ak
budeš chcieť, namasírujem kde len budeš chcieť.“
Nik sa načiahol, objal ho rukami okolo krku a vtisol mu jemný bozk, zaplietajúc prsty do vlasov na krku.
„Chýbala mi tvoja opatera. Ani moja matka sa o mňa nedokáže postarať
tak dobre ako ty.“ Znova sa k nemu načiahol a tentokrát mu daroval o niečo
precíznejší bozk.
„Len jej to nehovor. Áno? Už tak mi nemôže odpustiť, čo som ti urobil pred
rokmi,“ vtipkoval, ťahajúc svoju druhú
časť duše do izby.
„Ver mi, láska, nie je to tebou. Nie na teba je nahnevaná. Je nahnevaná na
mňa a na to, čo robím ja tebe,“ šepkal Nikolas nežne.
Nespýtal sa ho, čo mu robí, ostatne na to prišiel sám po pár hodinách
spánku.
Žádné komentáře:
Okomentovat