Dohoda - 13. kapitola

Ahojte. Ja viem, že to trvalo, ale teraz už je tu ďašia dávka. Tak si ju užite. Vaša Ivet.

13. kapitola

Deň sedemnásty : streda

 

Tony:

Premýšľal som celú noc, až kým som neodpadol, ako ho vyšachovať. Nikdy som o dievča nesúperil. Nikdy som sa o dievča nemusel snažiť.  A to najdôležitejšie, nikdy som o to skutočne nestál.

Bojoval som medzi potrebou ísť ju vyzdvihnúť skôr alebo mu dokončiť to jeho umierajúce auto. Aby sa viac na tomto svete nemuselo trápiť chúďatko.

Vyriešila to moja neschopnosť vyliezť z postele skombinovaná s ponocovaním. Ale bol som nasraný poriadne.

Ani vafle s čokoládou a šľahačkou nepomohli. Ani to neustále kvákanie mojej sestry.

A už vôbec parkovanie a obrázok, čo sa mi naskytol skôr ako som vystúpil z auta.

„To je naša Jela s Lukášom?“ Neveriacky hľadela moja sestra na dievča vystupujúce z Lukovho auta.

Naša!

Mala byť moja. 

Včera som sa úplne zhovädil a ona mi dala košom iba pre to aby mohla očarúvať hentoho pajáca.

Ale dobre.

 Zlomí jej srdce a ja  budem môcť povedať vravel som a nakoniec ho zabijem a zakopem v záhrade pod jabloň.

Obaja sme zostali sedieť v aute a sledovali ako jej pomaly pomohol z jeho otrasnej shrekovsky zelenej feldy páchnucej po psích sračkách.

Neverím, že sa radšej nechala vyvážať v starej škodovici, čo má zhrdzavené prahy a dvere vrzocú viac ako pánty na kredenci mojej babky,  keď mohla mať pohodlie klimatizovaného prvotriedneho bavoráka.

Pomaly sa vysúkala a on super hrdina jej hneď šuchol pod pazuchu barlu, ktorú vzala neviem z kade, a z druhej strany ju podoprel.

Položil som čelo na volant a povzdychol si. Toto bude skurvený týždeň.

V tlmených vlnách k nám doliehal jej smiech a moje telo sa nezabudlo cele naježiť. Ako inak.

„Tak ona s ním naozaj randí? O čo tu do prdele ide? Vravel si, že tú hlúposť už nechce urobiť. Tak prečo je s ním? A na čom sa smejú?“ Vyzerala, že moju odpoveď nečaká a len ich ďalej sledovala s uboleným výrazom.

Na jazyku ma svrbela poznámka o jej priateľovi, o tom, čo jej tento exot urobil.   No prehltol som ju. Už tak bolo iba pre mňa na zbláznenie zistenie, že na neho má stále slabosť.  Nechcel som na to upozorňovať nahlas. Tak som sa radšej  sústredil na plány úkladnej vraždy toho poondiateho imbecila.

Nenávidel som, keď bolo mojej sestre ubližované a vyzeralo to, že On jej ubližuje už len tým, že dýcha.

„Myslíš, že ju má naozaj rád? Je fantastická, ani by som sa nedivila ak by ju začal mať naozaj rád. Každý kto ju spozná ju proste musí mať rád, že?“ bľabotala, stále ich sledujúc ako sa pristavili pri spolužiakovi z B-čky a Luk ju očividne predstavoval.

 Zrejme ako svoje dievča.

Zvláštne, že mne šancu dať nechcela a práve jemu ju dá bez váhania. Zabudla, na to všetko, čo jej urobil?

Ale aj napriek tomu, že som bol naštvaný, som nedokázal  vystúpiť z toho hlúpeho auta.

Netušil som, čo urobiť, ako postupovať správne. Vyhlásiť mu vojnu, kde ona bude výhrou?

Nie.

 Zabila by nás oboch. Nenávidela by to.

Mám stalkovať  a využívať každý moment neprítomnosti toho šukača kráv, aby som sa jej dostal znova do  priazne?

Boh mi pomáhaj!

Prečo ešte nikto nenapísal návod pre neskúsených chalanov ako postupovať pri získavaní dievčaťa?

Najlepšie bod po bode aj so zátvorkami s príkladmi a vysvetlivkami.

Pohli sa ďalej a moja sestra pomaly otvorila dvere.

 Hej, bol čas ísť do triedy.

****

Znova si získala svoje päť sekundové antré.  Všetci na sekundu stíchli a po ďalšej si dievčatá začali šepkať zatiaľ čo chalani stále iba civeli.

Z auta, v mojom emocionálnom rozpoložení som nepostrehol viac ako to, že mala na sebe sukňu a vyžehlené vlasy v hladkom chvoste a že vďaka tým bielim šatám s kvetmi celá žiarila.

Ale teraz, keď sme boli od seba necelých päť metrov, som  naozaj chápal prečo chalani slintajú a dievčatá si šepkajú závistlivé poznámky k jej osobe.

Na sebe mala jemnú,  bielu sukňu s vysokým pásom na ktorej boli obrovské podtlače divokého maku. Od bokov bola voľná, vzdušná a siahala jej pár centimetrov nad kolená. Už som na nej podobnú sukňu videl, len bola dlhá a odpudzujúca. Toto bolo naozaj  cool a na nej úplne dokonalé. Doplnené to mala bielym bavlneným topom s krátkym rukávom bez výstrihu s odhalenými kľučnymi kosťami a celými ramenami. Keď sa pohla top sa trošíčku nadvihol a odhalil kúsok jej pokožky.

Olíž ju! Líž! Kričal môj tupý mozog a vháňal krv na úplne nepatričné miesto.

V zmäti krátkych rifľových kraťasiek, farebných tričiek a krátkych sukienok bola ako svetlo. Všetko zanikalo pri jej špeciálnosti.

Dokonca ani nemala make-up. Len  riasenka a ružový lesk.

Bola presne ten typ, ktorý mal Lukáš rád. Krásna, kozatá, naivná a ako bonus žiadne špinavé tričko od tej omietky čo si dievčatá neustále kydali na tvár.

Sadli si spolu, za jej lavicu, a ona poslušne prijala od Lukáša minerálku.

„Hej, kde si kúpila tú sukňu, Jela?! Je božia! Potrebujem takú doma!“ ozvala sa spolužiačka držiac v hlase stále trošku odmeranosti. Aj keď to, že ju oslovila bol čin roku hodný   zápisu do kroniky  našej školy.

„Nikde. Sama som si ju ušila,“ odpovedala zdvorilo a dokonca sa milo usmiala.

„Si robíš kozy? To je husté!“ ozvala sa ďalšia a Jela len mykla plecom.

„Nič, čo by ste pri troche snahy nezvládli aj vy...“

„Jela šila na objednávky. Jej návrhy šli v meste kde bývala pred tým na dračku,“ ozval sa Lukáš, pyšne vypínajúc hruď ako kohút chvastajúci sa novou sliepkou.

„Nepreháňaj, Lukáš,“ napomenula ho jemne no on sa len zazubil, prehadzujúc ruku okolo jej malých ramien.

Nezhodila ju!

„Koľko chceš za ušitie takej sukne?“

„Máš ešte niečo, čo si si sama navrhla?“

„Máš niečo načrtnuté? Doniesla by si to ukázať?“ Dievčatá sa doplňovali otázkami, úplne ignorujúc zvonenie.

A ja som  len dokázal premýšľať nad tým, odkiaľ toho Lukáš o Jele toľko vie. Kde sa vzalo to ich... súznenie? To podpichovanie a podivná intimita?

„... ehm...“ začala neisto no znova ju jej hovorca predbehol.

„Tridsať éčok  plus látka,“ zvolal čím si vyslúžil Jelino zavrčanie jeho mena a buchnát do ramena.

Kedy sa kurva dostali k laškovnému búchaniu?

Utíšil ich až profesor. No na ďalšej prestávke sa strhla ešte väčšia vojna a ja som bol celý čas super ignorovaný a neurobil som nič, aby ma začala znova vidieť.

Jela:

Bolo to šialené.

Stačilo si obliecť niečo úplne banálne, čo som zvládla zošiť večer pred spaním a ľudia šli explodovať hyperaktivitou z potreby so mnou komunikovať.

Bolo to od nich trochu pokrytecké, ale čo na tom záleží? Ja som bola istým spôsobom tiež  jedným z nich. Možno ešte stokrát horší.

Lukáš sa nepohol ani na krok. Dokonca zašiel tak ďaleko, že svoj zošit z matematiky využil ako diár a zapisoval objednávky.

Keď jedna zo spolužiačok zažiadala, aby som jej ušila rovnaké s podtlačou maku, zahriakol ju, že to rozhodne neurobím. A mal pravdu. Nechcela som, aby tu behalo čo i len jedno dievča vlastniace úplne totožnú sukňu.

Vlastne som nebola ochotná ušiť pre čo i len jednu obyčajnú ponožku.

Boli odporné celé dva roky, čo sme sa sem s otcom presťahovali. Ale z osemnástich dievčat si sedem objednalo sukňu a zvyšné umierali typicky preafektovaným spôsobom pre náhľad do môjho skicára.

Už teraz som mala istých dvestodesať eur. Dvestodesať eur! To bol celomesačný plat za roznášky letákov.

A tak som ho nechala nech mi robí zapisovateľa zatiaľ čo ja som stále horlivejšie obchodovala.

Bolo desivé, ako rýchlo sa človek dokáže vrátiť k svojmu zavhrnutému ja, keď ho v tom okolie podporuje.

„Fajn. Zajtra donesiem náčrtky, ak chcete a vezmem si vaše mieri.  Ak by ste mali prípadné otázky alebo chceli zrušiť objednávku, prosím, kontaktujte moju sekretárku. Ja idem na vécko.“ Potľapkala som Lukáša po ramene a sama zostala prekvapená tou ľahkosťou.

Neviem čím to bolo, že som sa pri ňom začala cítiť pohodlne. Možno tá jeho neodbytnosť posledné tri dni.  Alebo, a to bolo reálnejšie, moje hlúpe podvedomie si k nemu vytvorilo puto na základe získaných informácii o mojom otcovi a údajnom priateľstve s jeho rodičmi. A taktiež všetci poznajú porekadlo: Priateľa si drž blízko, nepriateľa ešte bližšie. A on toho vedel až príliš.

Pomaly som si odcupkala na chodbu bez barly, ktorú mi Lukáš nanútil, a spokojne sa usmiala nad zistením, že noha už nie je tak bolestivá.

Do soboty, než príde otec domov, možno už naozaj budem úplne v poriadku.

„Takže on áno a ja nie?! To, že som pretiahol Sisu je horší priestupok ako šikana? Akú mierku používaš, Jela?“

Prikrčila som sa pod silou jeho hlasu rozliehajúcom sa na toalete.

Nečakala som, že tu niekto bude, a už vôbec nie, že sa tu objaví on.

Nemá tu čo robiť.

„Toto sú dievčenské záchody, Tony. Iba ak si si nevšimol,“ poznamenala som čo najviac pokojne a vytlačila si na ruky trochu mydla.

„Prečo si mňa včera úplne zotrela, tvrdiac, že nie si pripravená dať mi čokoľvek a jemu,  čo ti začal ubližovať a neprestal celé dva roky, povieš áno?“ Ignoroval moju otázku rovnako bravúrne ako ja tú jeho.

„Nikomu som nepovedala áno. Nikdy. Ale na tom aj tak nezáleží, lebo vy chlapi ste neodbytní a vždy si vezmete čo chcete a nezleží  na tom, či dievča chce alebo nie,“ zavrčala som, zastavujúc vodu.

Pripúšťam, že to bola hlúpa fráza. Ani nebola skutočnou odpoveďou na jeho otázku.

Ale v jeho postoji sa niečo zmenilo. Klesli mu ramená a mierne bojové rozkročenie zmenil na ležérne postávanie, akoby mu ten prekliaty záchod patril.

„Prisaháš? Lebo ak je to naozaj tak..“ priadol ako šelma, zatiaľ čo sa ku mne približoval a úplne ma tým vyviedol z miery, „ môžem skúsiť prehováracie taktiky.“ Dotkol sa ukazovákom mojej brady v jemnom cvrnknutí jeho zrohovateným vankúšikom ukazováka.

Stále som na neho pleštila oči nerozhodná, či mu ponúknem odvoz na psychiatriu alebo sa rozrehocem.

Cvrnkol mi do brady! Toto  vážne  môže fungovať iba na tie husi.

Aby som bola úprimná, jeho podsadený hlas a čokoládové oči vykrivené v pohľade Flinta Rydera naozaj niečo s mojim srdcom robili... Ale to frnknutie?

Odsotila som mu ruku a skúsila na neho môj zamračený pohľad, cúvajúc dozadu. No tam, kde ja som odolala, on zlyhal a vykachličkovanú miestnosť naplnil jeho smiech, ktorý, áno, so mnou robil naozaj zaujímavé veci.

Ak by som bola animák z uší by mi hučala para. Moje tesáky by boli cez celú tvár a možno by mi z kútika úst tiekli sliny tak ako kojotovi, keď mu  sliepka, pštros, či čo to bolo, stále unikala aj  s hlúpym Mik -mik.

„Prestaň! Chodila som na sebaobranu a aj keď na to môj zadok nevyzerá, som silná a moje kopance sú presné,“ varoval som ho cúvajúc  k stene.

„Prestať s čím? Nič nerobím. Jela.“

Ako med.

 Moje meno znelo ako med. Mäkla som len pri zvuku svojho mena. Nedivím sa, že mu každá dala.

„Prestaň spievať moje meno! Ja nie som jedna z barových rýchloviek. Neskúšaj na mňa tvoje fígle!“ pískla som, narážajúc do steny pri umývadlách.

„Som si toho plne vedomí. Ak by si bola jednou z nich, už by som mal tvoju tvár pritisnutú ku kachličkám a tvoja sukňa by bola vyhrnutá...“

Zastavila som ho sotením do jeho ramien.  Čo to do neho vošlo?

„Anton, prestaň! Prestaň sa  takto ku mne chovať! Mám radšej toho  vtipného a miestami cholerického Tonyho!“

Usmial sa na mňa, berúc do jeho jemnej dlane zadnú časť môjho krku.

„Práve si ma nazvala labilným nervákom?“

Bol v mojom osobnom priestore. Jeho rázporok z trojštvrťových rifiel sa tlačila na moje stehno a jeho mentolový dych napĺňal môj nos až sa mi z toho točila hlava.

Bola som rozumné dievča. Vždy.

Ale poznáte to. Keď sa chlapec, ktorý sa vám páči. Nie spôsobom platonickej lásky. Ale tým normálnym, ktorým sme si prešla každá. Keď nemáte v úmysle  ho zvádzať, dokonca v jeho spoločnosti dokážete pokojne existovať, komunikovať s ním a smiať sa. No stále ste si vedomé, že je vzhľadovo váš typ... Tak presne ten chlapec prejaví záujem a aj keď ste boli do poslednej sekundy plne pri zmysloch jeho blízkosť a vôňa a spôsob akým na vás hľadí úplne vygumuje vašu myseľ a skôr ako stihnete žmurknúť.. Lebo v tej chvíli je všetko úplne spomalené a vám trvá spojiť viečka celú minútu... sú jeho  ústa na vašich.

A aj keď ste, ako som spomínala, inak rozumná, emancipovaná a inteligentná žena, ktorá nepodlieha krásnym chlapom iba pre to, že sú krásny, necháte ho. Dokonca zájdete tak ďaleko, že  vpletiete ruku jeho vlasov a necháte ho, aby slabo sal vašu peru. A ešte ho povzbudíte slabým zafňukaním.

Nepoznáte? Klamárky!

Niekde vzadu v hlave, som počula sirénu s robotickým hlasom oznamujúcu mi: Zničený prvý bozk! Pozor, opakujem! Zničený prvý bozk. Ale kašľať na to. Nebol to môj úplne prvý bozk. Bola som pobozkaná chlapcom, ktorý sa mi páčil pred tým, než ma Marián zabil.

A toto bolo  tak dobré.

Moje brucho sa  podivne chvelo, telo sa podivne chvelo, vedomé si jeho ruky na mojom páse. Jeho hlasu, ktoré zašepkalo moje meno. Znova ho spieval. Nie naozaj. Ale znelo to tak.

Ako jeho osobný, malý popevok.

Jeho jazyk sa snažil dostať do mojich úst a bola by som ho nechala no z popevku sa stali slová, ktoré mi vyrazili na tele studený pot a žalúdok sa skrútil zlým dokrkvaním.

Presne tým, ktoré ma malo paralyzovať už na začiatku. V okamihu, keď vzal môj krk do rúk, keď spojil naše pery.

Ale nestalo sa to. A ja som si to vychutnávala. Nemohla som uveriť, že som roztrasená z potreby a nie z teroru.

„Mýlil som sa,“ šepol cez bozk a ja som drzo narazila nosom do jeho líca, odvážna a hladná.  „Nie si Lochnesa.“ To sa už moje ústa na široko usmievali.

Pochopte, chlapec, ktorý vám dal pre vašu odpornosť prezývku po írskej jazernej príšere, počas bozku oznamuje, že sa mýlil.

Moje dievčenské ja plesalo a tancovalo oslavný tanček až som pod náporom euforického záchvatu musela stiahnuť hrudné svaly a bránicu aby som nevybuchla v ponižujúci hlúpy chichot.

„Si malá, sladká Jelly Beans.“ A vtedy prišla tá chvíľa.

Jeho hlas sa stratil v šume krvi hučiacej mi v ušiach a jeho pery sa stali nožom bodajúcim do môjho žalúdka.

Zakričala som. Myslím. Nie som si istá, či som otvorila naozaj ústa, alebo som skončila v limbu.

„Jelly Beans, Jelly Beans! Počkaj, ty opacha!“ Počula som dupot jeho nôh po schodoch a to ma prinútilo rehotať sa ešte viac.

Nie ja som vyzerala v šestnástich ako prekliata reklama na steroidy.

„Jelly Beans! Okamžite stoj! Ten Baileys som fotrovi čórkol pre nás oboch, ty alkáčka!“

Ja už som stála pred otcovou kanceláriou a prvokatívne mu zamávala ešte neotvorenou fľaškou.

Obaja sme už mali mierne pod parou. Výhoda firemného večierku, kde otec workoholik nedáva pozor na svoju nezletilú dcéru a ona so svojim verným druhom na tajnačku rabuje bar s destilátmi, zatiaľ čo ockovia oslavujú so zamestnancami blížiace sa narodenie Krista Spasiteľa.

„Poviem ťa, že si ukradla tú fľašu a násilím ma prinútila piť! A tvoj foter ti dá zaracha, možno skomfiškuje šiaci stroj!“ vyhrážal sa stále so smiechom, zatiaľ čo ja som zatresla dvere s otcovým menom na skle a vlniac sa ako had s rukami nad hlavou som náš úlovok otvorila očami a ústami znázorňujúc hups, keď zátka povolila a naznačila som veľký dúšok, aj keď som sa v skutočnosti nenapila.

„Fazuľka!“  kričal, zatiaľ čo ja som prešla k otcovmu gramofónu a pustila starú Kayle Minogue ešte na vinile.  Ktorú otec tak miloval a vrtela zadkom, krútiac ústami a oblizujúc sa.

Vyzeral akoby ho niečo bolelo a aj keď som ho ešte chcela hnevať uľútostilo sa mi ho a odomkýnajúc zámok som mu strčila do rúk fľašku so slovami, že má právo prvého dúšku za úspešný lump.

Kiež by som nikdy neotvorila.

Držal ma za ramená jeho tvár blízko až príliš blízko. Vystrela som ruku a v snahe trafiť ho do nosa hranou dlane som kričala.

Ako v japonských filmoch.

Netrafila som ho do spodnej časti nosa tak ako ma učili. Ale dostal šupu do oka, čo ho prinútilo ustúpiť a ja som sa mohla nadýchnuť.

Bola som pripravená bojovať.

„Do psej matere!“ zahrešil a jeho hlas, aj keď nie jeho, ma dostal z predpeklia, kde som zotrvávala a konečne sa sústredila na svoje skutočné pôsobisko.

Ležala som na zemi, na studených dlaždičkách  a Tony sa krčil na krok odo mňa s rukou cez oko.

Vyšvihla som sa na nohy, bolesť v členku bola pasé a nerozhodná či zostať alebo utiecť som prešľapovala na mieste.

Musí si myslieť, že som úplne vygumovaná.

„Si v poriadku? Neudrela si si hlavu?“ staral sa,  tiež sa pomaly zdvíhajúc.

Neodpovedala som, len som sa dotkla  zadnej časti hlavy. Ale nebola. Zato jeho oko vyzeralo zle, pár popraskaných žiliek v bielku. Nebolo to na monokel, ale určite bude dnes celý deň ako panda s červenou ľavou polovicou tváre.

„Jela?“

Bola to katastrofa.

 Pobozkal ma.

 Po dvoch rokoch som bola pobozkaná a vyslúžil si ranu. Ani by som sa nedivila keby sme tu skončili s celým maznaním a jeho odhodlaním získať ma. Kto by chcel dievča, čo pri bozku omdlieva a v bezvedomí robí monokle?

Stáli pri mne všetci svätý, že som sa netrafila do jeho nosa. Alebo možno pri ňom.

„Jela,“ začal a pomaly s rukami v zdávajúcom sa geste ku mne vykročil, „kto je Marian? Čo ti urobil?“

Moja apatia bola razom preč. Nechcela som aby o tom vedel. Nenávidela som, že  tom vie Lukáš.

Tony to nemohol vedieť. Volajte ma hlupaňou a akokoľvek sa vám zachce, ale ten chlapec sa mi dostal pod kožu. Po tomto bozku a pocitoch, čo som cítila, som nedokázala zniesť predstavu, že by to vedel. Že by pri pohľade na mňa videl zlomené dievča. Hanbila som sa.  Čo ak by si predstavoval, čo ak by ma ľutoval? Teraz si myslel, že som len hlúpa neskúsená panna, ktorá nevie ako na chlapov.

Chcela som aby to tak zostalo. Rada by som sa tvárila, že on je prvý čo ma pobozkal, že je chlapcom s ktorým budem randiť a že by možno mohol byť mojim prvým vo všetkom. Hlavne v tom. Chcem sa, potrebujem sa tváriť, že to komu dám svoje poprvé je výlučne v mojich rukách.

Pokývala som hlavou. On na oplátku stiahol obočie a so zlým zamračením sa snažil nahnať mojej roztrasenej duši strach a tým ma prinútiť prehovoriť.

Rozmýšľala som čo mu povedať. Niečo vtipné a bezstarostné. Aby sme sa dostali znova do fáze pohody alebo byť odmeraná mlčať a tým ho od seba držať ďalej. V tom okamihu sa obe varianty zdali správne.

Vyriešila to spolužiačka, ktorá vtrhla na záchod volajúc moje meno.

„Och, tu si. Posiela ma profka. Je desať minút po zvonení a ty si ešte na véckach. Len som mala skontrolovať, či si v pohode.“

„Je v pohode, Rena. Vypadni!“ zavrčal na ňu vstupujúc medzi mňa a spolužiačku, ktorá si prezerala moju uplakanú tvár a jeho červené oko.

„Na tvojom mieste by som sa modlila aby to tak bolo, Tono. Ak si jej niečo urobil, Lukáš ťa zmrzačí.“

Ak by som nebola úplne otrasená, ovalila by som ju  alebo minimálne vyhubovala, že o mne rozpráva akoby som v tej miestnosti nebola.

„Som okej. Tony by mi nikdy neublížil. Len mám strašnú migrénu z tých bolestí v nohe a Tony ma počul jojkať, tak sa prišiel tiež pozrieť, kto tu narieka,“ klamala som ako expert a aj keď si nás ešte raz premerala pohľadom, neoponovala a len roztvorila dvere do korán vyzývajúc nás, aby sme sa pohli do triedy.

Ako verný a poslušný psík som poslúchla so sklopenou hlavou, krivkajúc s pohľadom prišpendleným na podlahe.

Nemohla som sa na neho pozrieť aj keď som naozaj chcela.

Nakoniec som sa zahrala na hypochondra a nechala Lukáša odviezť ma domov.

Môj telefón neohlásil od neho ani jednu správu ani zmeškaný hovor celý zvyšok dňa a noci. Ale  čo som čakala?

Byť neskúsenou pannou je jedna vec. Panny sú pre chalanov výzva. Ťažký oriešok.

Byť omdlievajúci psychopat útočiaci na nevinných mužov, je postava do zlej komédie.